
Doplňte:	Život na kolesách
0. Kedy sa začali vaše cestovateľské plány?	A. Každý chlapec sníva o tom, že sa pozrie medzi černochov, do Číny a všelikam inam. Môj otec bol pretekár, jazdil v Tatre, potom robil v Bratislave šoféra ministrovi poľnohospodárstva. Samozrejme, že otec ma občas brával so sebou na preteky, a tak sa prirodzene, nenásilne, nenápadne stal pre mňa život na kolesách samozrejmosťou.
1. Emotívne veľmi silné sú v knihách z ciest po Amerike opisy stretnutí s krajanmi. Udržali ste si s niekým z nich spojenie dodnes?	B. Ak sa dobre pamätám, stáli sme spolu s priateľom Mirkom v dlhom rade uchádzačov o štúdium na Vysokej škole obchodnej, na schodoch pred fakultou bola dlhá chvíľa, rozprávali sme sa a tam sme sa o sebe dozvedeli. Že obaja chceme do sveta.
2. Pamätáte sa na tú chvíľu, kedy ste si povedali: „Toto je to, čo chcem robiť, takto chcem žiť“?	C. Ťažko by som hľadal takúto chvíľku. Keby ste položili rovnakú otázku stovke ľudí z rôznych neobyčajných odborov, prevažná väčšina by márne pátrala v pamäti po dni a hodine, kedy sa rozhodli pre svoje povolanie. Prichádza to nenápadne, pod vplyvom okolia, predstáv, ktoré sa postupne menia.
3. Strávili ste na cestách s Miroslavom Zikmundom temer celé desaťročie. Mali ste nejaký spoľahlivý recept na prekonávanie nezhôd, krízových situácií?	D. Keď sme sa dohodli, že pôjdeme všetkými piatimi svetadielmi, čo tam budeme robiť a ako to budeme financovať, samozrejme nastúpila otázka, akým autom. Chceli sme ísť československým automobilom. Jediná možnosť bola Tatra 87, pretože škodovky boli malé. Bol z toho rozruch. Úradníkom nabiehali zimomriavky, keď počuli, že dvaja mladí chlapci chcú ísť s ministerským autom okolo sveta.
4. Na viacerých miestach kníh ste naznačili, že problémy na ceste Afrikou i Amerikou (havária v Syrte, zničené negatívy, ťažkosti s úradmi, zatknutie a uväznenie v Kostarike) neboli náhodné.	E. Každý z nás pred štartom na prvú cestu ovládal šesť jazykov a orientovali sme sa vo viacerých ďalších. O každej krajine sme mali prehľad geografický, etnografický, zoologický, botanický, ale najmä ekonomický, sociologický a meteorologický.
5. Aké bolo vaše detstvo?	F. Začalo sa to nehodou v Syrte. V Tripolise nám zakázali pokračovať ďalej na východ do Káhiry, lebo je to uzavreté územie. Argumentovali sme vízami od civilných úradov. No a potom, keď sme havarovali, zistili sme, že sme mali narezanú brzdovú trubicu a prestrihnuté lanko ručnej brzdy. A hraničnú závoru ktosi podložil masívnou debničkou tak, že bola práve vo výške našich skiel. Nech mi nikto nehovorí, že to bola náhoda!
6. Časové odstupy medzi ukončením ciest a vydaním kníh o nich boli skutočne nápadne veľké.	G. Za dvadsaťjeden rokov bolo dosť ťažké ostať s niekým v kontakte. Tu, u nás doma, bolo dosť ľudí, ktorí sa nebáli s nami stretnúť, ale po šesťdesiatom deviatom a potom po Charte 77 stačilo, aby ma niekto pozdravil na ulici - a šiel na výsluch. Korešpondenciu som dostával otvorenú, takže som rešpektoval, že veľa ľudí sa mi prestalo ozývať.
7. No rozhodnutie cestovať na tatrovke T 87 muselo prísť v konkrétnom čase.	H. Polygrafia po februári 1948 bola vcelku pružná a pracovala, ako sa patrí. Tri zväzky Afriky vyšli deväť mesiacov po odovzdaní rukopisov. Naproti tomu posledná vydaná kniha Svetadiel pod Himalájami na to už potrebovala tri roky. A Cejlón čakal na vytlačenie vyše dvadsať rokov.
8. Nakrútili ste celovečerné filmy Afrika I (Z Maroka na Kilimandžáro), Afrika II (Od rovníka po Stolovú horu) a Z Argentíny do Mexika. Kde ich dnes možno vidieť?	I. To je ťažké. Kópie sú roztrúsené po rôznych školách. Český filmový archív tiež niečo má. Po okupácii boli naše filmy zakázané a našli sa, žiaľ, takí horlivci, že zničili nielen kópie, ale i negatívy.
9. Veľa ráz ste sa dostali do situácie, ktorá by sa pre mnohých mohla zdať neprekonateľne ťažká. Nezvládnuteľná. Čo vám pomáhalo pokračovať?	J. Platí, že čím menej práce na ceste, tým horšia ponorková choroba. Vymysleli sme si na seba toľko vecí, toľko úloh, že sme chvíľami na všetko ani nestačili. A keď sa občas stalo, v severnej Afrike, vo veľmi ťažkých podmienkach, že to medzi nami zaiskrilo, rýchle sme si uvedomili, že je to nezmysel. Za tú dobu, čo sme sa hádali o nejakú maličkosť, sme mohli mať hotovú reportáž, na ktorú doma čakajú.
10. Čo všetko bolo súčasťou vašej prípravy? Veď na samotnú realizáciu cesty ste museli zvládnuť veľa odborov.	K. Spomínam si na reklamu, v ktorej opica spieva Nič nie je nemožné... Tam je dosť presná odpoveď na vašu otázku. Ak človek nemá guráž znova a znova skúšať to, čo sa nepodarilo, až kým to neprelomí, nemá na cestách čo robiť. Je to vec posadnutosti, vec zanovitosti, vec vytrvalosti.